Banská Belá

Banská Belá má názov odvodený od svojho baníckeho zamerania – okolie obce bolo popretkávané rudnými žilami bohatými na zlato, striebro a iné drahé kovy.

Drahé kovy sa v oblasti Belej spočiatku ťažili povrchovo, nevylučuje sa už obdobie keltského osídlenia. Pravdepodobne až s príchodom nemeckých baníkov v 13. storočí sa začalo ťažiť aj hlbinne. Najstaršia zachovaná písomná zmienka o obci je z roku 1228, keď sa prvýkrát spomína územie Bela a potok Bela v súvislosti s baňami na striebro. Podľa potoka dostala osada názov Bela Baňa, ktorý Maďari preložili ako Feyerbanya; nemeckí kolonisti ju nazývali Diln.

Už pred rokom 1453 mala Banská Belá udelené mestské práva. Mladé mesto sa sľubne rozvíjalo, v doline smerom na Kozelník vyrástli stupy, hámor a huty na spracovanie rudy. Najneskôr v 15. storočí sa spolu s Kremnicou, Banskou Štiavnicou, Banskou Bystricou, Pukancom, Novou Baňou a Ľubietovou stala plnoprávnym členom Jednoty siedmich banských miest. Mestský erb jej daroval Ferdinand I. v roku 1563 – dokazuje to aj kamenný erb z roku 1590, ktorý opatruje lapidárium Starého zámku v Banskej Štiavnici.

Postupný úpadok začal v 16. storočí: znižovala sa kvalita rúd, zvyšovali sa náklady na ich ťažbu a v baniach vyrážali spodné vody. Slobodné kráľovské a banské mesto Banská Belá žilo v tieni Banskej Štiavnice až do roku 1788, keď sa obe mestá spojili do dvojmesta Banská Štiavnica a Banská Belá. Neskôr sa obec opäť osamostatnila.

Pekná prechádzka k vodnej nádrži Jasenica a k tajchu Halča vedie od závodu Dinas po trase bývalej úzkokoľajnej železnice „Štiavnická Anča“ – dostanete sa po nej až do Banskej Štiavnice (3 km). Opačným smerom prídete do dediny, okolo pohostinstva U Gabriely až ku kostolom. Kostolným schodiskom sa dá zísť ku kláštoru, kaplnke a k bývalej mestskej radnici. Od kostolov sa ponad areál školy dá prejsť pod Vraný kopec, odkiaľ vedie pekný chodník až na banskoštiavnickú Kalváriu (3 km). V okolí obce je tiež 40 km značených horských cyklotrás.

Viac o obci: banskabela.sk