Obec Banská Belá je stará banícka obec, kedysi banské mesto. Najvzácnejšou pamiatkou je Farský kostol z 13. stor., ktorého veľkosť poukazuje na niekdajšiu dôležitosť obce. Zaujímavá je fabrika DINAS, ktorú projektoval známy slovenský architekt Emil Belluš. Okolie obce ponúka kúpanie v tajchoch, lov rýb a cykloturistiku na trasách Bajkom k tajchom. V katastri obce je detská farma Gazdáčik a Vila Bela, obe vhodné pre aktívne rodiny s deťmi.
História
Povesť hovorí, že keď tadeto pred tatárskymi vojakmi utekal uhorský kráľ Belo IV., jeho kôň o čosi zakopol, odrazil si podkovu a kráľ spadol na zem. Ako sa zviechal zo zeme, našiel hrudu rýdzeho zlata. Keď napokon vyhnal Tatárov zo zeme, vrátil sa na miesto, kde našiel zlato, založil tu bane i osadu a dal jej meno Belá. V skutočnosti najstaršia zachovaná zmienka spomína Belú v súvislosti s baňami na striebro už v roku 1228, ešte pred tatárskym nájazdom. Počiatky baníctva v oblasti Belej sa spájajú s povrchovou ťažbou, nevylučuje sa už obdobie keltského osídlenia. Najbohatšie časti zlato-strieborného ložiska vychádzali na povrch v dĺžke asi 400 m a šírke asi 40m. Pravdepodobne s príchodom nemeckých baníkov do oblasti v 13. storočí sa začalo ťažiť aj hlbinne. Mladé mesto sa sľubne rozvíjalo, v doline smerom na Kozelník vyrástli stupy, hámor a huty na spracovanie rudy. O vtedajšom význame Belej svedčí, že už v 13. storočí mala udelené mestské práva, a najneskôr v 15. storočí sa stala plnoprávnym členom v Jednote siedmych banských miest, ktorú tvorili Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Pukanec, Nová Baňa, Ľubietová a Banská Belá. Postupný úpadok začal v 16. storočí. Dôvodov bolo viac: znižovanie kvality rúd a zvyšovanie nákladov na ich ťažbu, spodná voda v baniach, ako ťažba postupovala do stále väčšej hĺbky, aj takmer storočné turecké drancovanie. Slobodné kráľovské a banské mesto Banská Belá žilo v tieni Banskej Štiavnice až do roku 1788, keď sa obe mestá spojili do dvojmesta Banská Štiavnica a Banská Belá.
Pamiatky
Farský kostol sv. Jána Evanjelistu a Apoštola
Banská Belá mala vlastný, na vtedajšiu dobu pomerne veľký murovaný kostol už v polovici 13. storočia. Bol postavený v neskororománskom slohu, odvtedy bol viac krát prestavaný. Veža je pôvodná a pravdepodobne v čase tureckých vpádov bola zvýšená dvojpodlažnou osembokou nadstavbou so strážnicou vo vnútri. Po tureckých vpádoch, skončení stavovských povstaní a náboženských nepokojov prišlo k oživeniu a prosperite baníctva v banských mestách. Jeho rozvoj prišiel podporiť samotný cisár František Štefan Lotrinský, manžel Márie Terézie, so svojim sprievodom. Pre túto príležitosť postavili na veži medenú barokovú kupolu s laternou. Svätyni dnes dominuje novogotický drevený hlavný oltár zakúpený v r. 1896 na miléniovej výstave v Budapešti.
Otváracie hodiny pre verejnosť:
Sväté omše: Pondelok o 8:00, Utorok – Piatok o 18:00, Nedeľa o 9:30
Kostol Panny Márie Škapuliarskej
Kaplnku pri farskom kostole dali niekedy v 15. storočí z vďaky za záchranu postaviť baníci priamo nad štôlňou, kde boli zavalení. Bola zasvätená Panne Márii Škapuliarskej. Písomné doklady dokladujú mnohé uzdravenia na orodovanie Panny Márie, preto sa každoročne od 1713 z príležitosti sviatku P. Márie Škapuliarskej konajú v Banskej Belej púte.
Kostolná loď bola ku kaplnke pristavená až v roku 1708. V tých časoch sa v banských mestách často sporili domáci katolíci s nemeckými prisťahovalcami luteránskeho vierovyznania (evanjelikmi). Po tom, čo musel miestny katolícky farár zase raz prepustiť kostol aj faru luteránom, rozhodol sa prestavať kaplnku na kostol. “Mocou povýšeneckého spoločenstva Banskej Belej (Dilnu) bol nám odňatý prvý kostol luteránmi. Avšak starostlivosťou a prispením katolíckych patrónov, pánov Krištofa Hertingera a pána Knafela, boli prestavené tri múry z podnetu farára Juraja Lanzhockého.”
Otváracie hodiny pre verejnosť: Sväté omše: Sobota o 8:30
Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1756)
Vybudovaná pričinením Andreja Hertingera, vtedajšieho senátora a banského majstra. Pultová strecha je zakrytá šindľovou krytinou a na vrchu je menšia vežička so zvonom, ktorý darovala tunajšia farníčka Mária Longauerová roku 1939. Pôvodný zvon bol zrekvirovaný do I. svetovej vojny.
Belianska dedičná štôlňa – zaradená do zoznamu pamiatok UNESCO
Veľké nádeje sa vkladali do razenia Belianskej dedičnej štôlne, ktorá mala odvodniť zaplavené bane a sprístupniť nové predpokladané ložiská západným smerom. Raziť sa začala už v r. 1505, jej celková konečná dĺžka je 8700 m a iba v rokoch 1608 -1638 sa do razby investovalo 91 249 zlatých. Sklamanie nastalo, keď štôlňa na žile Siebenweiber prišla do už vyrúbaných najbohatších častí a zvyšok nebol veľmi výnosný. Vchod do dedičnej štôlne leží na modrej cyklotrase pri ceste na Kozelník.
Príroda
Prechádzka v okolí obce
Pekná prechádzka k vodnej nádrži Jasenica a k tajchu Halča vedie od závodu Dinas po trase bývalej úzkokoľajnej železnice „Štiavnická Anča“. Dá sa po nej dostať až do Banskej Štiavnice (3 km). Po tej istej ceste, ale opačným smerom, sa dá ísť aj do dediny. Cesta ponúkajúca pekný výhľad na obec vás povedie okolo pohostinstva U Gabriely až ku kostolom. Kostolným schodiskom sa dá zísť ku kláštoru, kaplnke, a k bývalej mestskej radnici. Od kostolov sa ponad areál školy dá prejsť pod Vraný kopec, odkiaľ vedie pekná prechádzka chodníkom až na banskoštiavnickú Kalváriu (3 km).
Belianske tajchy
Beliansky, Halčiansky a Goldfúzsky tajch a nádrž Jasenica v okolí Banskej Belej patrili Gerambovej banskej únii. Poháňali stupy pozdĺž Starého potoka a potoka Jasenica, Halčiansky tajch slúžil aj na chov rýb. Kúpači obľubujú Beliansky tajch a Halču.
Belianske cyklotrasy
V belianskej oblasti cyklotrás Bajkom k tajchom nájdete asi 40 km udržiavaných trás vhodných aj pre nenáročných bajkerov.
Kultúra
Výlov krokodíla
Každý druhý rok v sobotu pred púťou sa na Halčianskom tajchu organizuje výlov a delenie krokodíla. Tento zvyk má korene v historke, ktorá sa stala v roku 1962. Vtedy sa niekoľkí potrundžení obyvatelia osady Halča vracali domov z belianskej krčmy. Cestou okolo Halčianskeho tajchu uvideli na hladine plávať kmeň borovice, ktorý pokladali za krokodíla. Toto sa ponáhľali nahlásiť vedeniu mesta a mestská rada vydala rozkaz na chytenie a zneškodnenie obludy. Táto príhoda sa stala podnetom k doberaniu si Belanov a svojráznej tradícii. Výlov a delenie krokodíla slúži k žartovnému pranierovaniu ich neduhov a problémov obce už 50 rokov.
