História - Región Banská Štiavnica

História

Výbuch sopky asi pred 15 miliónmi rokov na dlhé veky predurčil osud človeka a krajiny v štiavnickom regióne. Sopku vysokú asi 4 kilometre čas a živly zbrúsili na dnešnú úroveň okolo 1000 metrov. Tak vznikla štiavnická kaldera, akýsi kotol s priemerom okolo 25 kilometrov, jeden najväčších v strednej Európe. Vďaka erupcii sa na povrch sa vydrali cenné rudy drahých kovov.

Ľudia kraj obývali ešte v prehistorických časoch, dávno pred legendárnymi Keltmi – zasvätenými do tajov baníctva a metalurgie. Nielen na legendárnom Sitne, v celom kraji archeológovia odkrývajú stopy pravekých lokalít a kultúr ich starých obyvateľov.

Ako vzniklo mesto Banská Štiavnica? Poznáte povesť o pastierovi, ktorého prekvapili jašteričky so zlatým a strieborným prachom na chrbte? Táto udalosť vraj odštartovala veľký banícky príbeh mesta. Najstaršie kapitoly dejín mesta majú zahmlené kontúry, stále viac svetla do dejín najstaršieho baníckeho mesta na Slovensku prinášajú vedecké bádania.

Postavíme nové mesto!

Náleziská, kde sa získavala ruda povrchovo, boli vyťažené už niekedy pred 13. storočím. Bohaté žily smerovali do hlbín zeme a tunajší osadníci s podzemnou ťažbou nemali veľké skúsenosti. Uhorskí panovníci preto do kraja pozvali baníkov a hutníkov z nemeckých oblastí Saska a Tirolska. Aby ich motivovali, udelili im množstvo výhod, medzi inými pôdu, právo ťažiť, postaviť dom, právo výčapu. Noví usadlíci si v štiavnickom kraji začali budovať nový domov, ktorý sa mal podobať na prosperujúce lokality západnej Európy.

Renesančný svet a turecké vpády

Štiavnické bane sa v 16. storočí síce prehlbovali, ale každým dňom narastali ťažkosti so spodnou vodou, ktorá bane nemilosrdne zatápala. Navyše po páde Budína v roku 1526 sa krajina musela postarať o zabezpečenie účinnej obrany proti tureckej expanzii. Nepredstaviteľných 150 rokov bola turecká hrozba každodennou realitou štiavnického kraja.

Mnoho ťažiarov nebezpečnú pôdu mesta opustilo. Tí, čo ostali opevnili mesto. Turci si podrobili mnohé obce na okolí, ale Štiavnicu nikdy nedobili. Mesto bolo však po nekonečnom vypätí tureckého zovretia, znásobenom stavovskými povstaniami šľachty a večnými nesvármi medzi protestantmi a katolíkmi unavené a zdecimované.

Nová energia

Erupcia vulkánu nebola jediným dôležitým výbuchom v tomto teritóriu. Po stáročia sa banské štôlne a šachty hĺbili úmornou drinou. Baníci kladivom a želiezkom kopali 12 hodín denne, šesť dní v týždni. Dvaja dokázali za rok do tvrdej skaly vyraziť nanajvýš 10 metrov úzkeho tunelu, kresanice. Stovky kilometrov banských chodieb sa kopali ručne až do roku 1627 – vtedy prišiel k slovu pušný prach. Poznali ho už v starej Číne, ale na mierové účely bol prvýkrát použitý až v Štiavnici. Prvým zdokumentovaným banským odstrelom mesto vošlo do dejín sveta – veď v Anglicku použili pušný prach v bani až o 50 rokov neskôr!

Metóda urýchlila razenie štôlní a šácht. Nové tempo ťažby si vynútilo vynálezy nových banských zariadení a technológií, účinnejšie čerpadlá, špičkové meračstvo aj kartografiu. Zaostával však pohon, energia. Jediný známy pohon, okrem živej sily, bola voda. Vodných tokov však bolo v štiavnických kopcoch vždy málo, úzke potôčiky nestačili ani na pohon stúp, ktoré drvili vyťaženú rudu. V podzemí naopak voda nebezpečne zaplavovala bane. Čerpacie mechanizmy poháňala iba živá sila, stovky ľudí ručne ťahali vodu, stovky koní v podzemí točili gáple. Nepredstaviteľná otročina!

Chýr o ťažkostiach s vodou v preslávených štiavnických baniach sa niesol Európou a priťahoval najlepších vynálezcov. Riešenie však nepriniesli. Vážna „energetická kríza“ vyvrcholila začiatkom 18. storočia rozhodnutím Dvorskej komory vo Viedni bane zavrieť.

Sila ľudského umu

Použitie živej sily na pohon mechanizmov dosiahlo svoju hranicu. Ostávala jedine voda, ale kde ju vziať? Hlavný banský strojmajster Matej Kornel Hell prišiel s myšlienkou vybudovať umelé vodné nádrže, ktoré by ich vďaka dômyselnému systému zberných jarkov napĺňali zrážkovou vodou.

Nezvyklé riešenie považovala komora za nereálne, ale Hell sa nedal znechutiť. Precíznymi výpočtami a argumentáciou nakoniec presvedčil samotného cisára Karola IV., aby komora rozhodnutie zmenila. Svoj prvý tajch – Vindšachtu – dokončil v roku 1715 a ďalšie rýchlo nasledovali.

Vďaka efektívnejšiemu odčerpávaniu, voda z mnohých zatopených a opustených baní zmizla veľmi rýchlo. Na jeho prácu nadviazal Hellov syn Karol Jozef a Samuel Mikovíni. Výsledkom ich úsilia bol jeden z najdokonalejších vodoenergetických systémov sveta. Desiatky kilometrov jarkov zbierali vodu do šesťdesiatich navzájom prepojených tajchov s celkovým objemom 7 miliónov kubických metrov vody.

Sila vody dávala do pohybu čerpadlá, ktoré pumpovali tisíce vedier vody denne, poháňala stupy, hámre, úpravne rudy aj mlyny. Mohutný štiavnický vodohospodársky systém nielenže zachránil tunajšie baníctvo, ale na jeho energetickej základni sa vyvinula banská technika, ktorá bola vzorom pre iné banské revíry vo svete.

Zlatý vek baroka

Talentovaní a pracovití vynálezcovia Matej Kornel Hell a Samuel Mikovíni odštartovali zlatú éru štiavnického baníctva. Prosperujúce banské podnikanie malo blahodarný vplyv na jeho všestranný rozvoj. Výnosy štiavnického striebra a zlata lámali európske rekordy, v rokoch 1740 – 1760 dosiahol banský erár čistý zisk 42 miliónov 498 tisíc zlatých. Nepredstaviteľné peniaze!

Pokrok v ťažbe podnietil rozvoj remesiel. Súkenníci, tlačiari, obuvníci, hrnčiari, zlatníci… Dlho by sme vymenovávali pestrú škálu remeselníkov, ktorých združovali cechy. Banská Štiavnica sa zaľudňovala, zaviedli vodovod, vydláždili ulice, vybudovali cesty do okolitých osád a postavili rad majestátnych budov. Mesto sa stalo tretím najväčším v Uhorsku.

Jeho Veličenstvo prichádza!

Bola to veľká udalosť, keď v júni 1751 navštívil Banskú Štiavnicu manžel Márie Terézie cisár František Štefan Lotrinský. Cisár bol zanietený pre formujúce sa prírodné vedy a Štiavnica bola najživším európskym vedeckým laboratóriom, kde sa výsledky ihneď realizovali v praxi. Návšteva nielenže zanechala ohromný dojem na domácich, ale aj zvýraznila renomé mesta v Európe.

Banícka akadémia

Keďže cisár bol programom exkurzie naozaj nadšený, rozhodol sa posilniť postavenie Štiavnice ako centra rozvoja baníctva, hutníctva, chémie, kartografie a ďalších odborov. A tak sa Štiavnica v roku 1762 stala z rozhodnutia panovníka sídlom prvej odbornej vysokej školy na svete –  Banskej akadémie, i keď cisár pôvodne zvažoval, že Akadémiu umiestni do Nemecka.

Banská Štiavnica (Schemnitz), v tom čase tretie najväčšie mesto Uhorska, bola komisiou uznaná za najvhodnejšie banské mesto, kde bude mať škola všetky podmienky na rozvíjanie svojej činnosti. Prvá banícka škola v Uhorsku sa stala centrom vzdelanosti baníckych odborníkov celej monarchie a bola prvou vysokou školou technického zamerania na svete.

Ako prvá bola založená Katedra chémie a mineralógie a zároveň bol vymenovaný jej prvý profesor, ktorým sa stal Mikuláš Jacquin (1727-1817), rodák z holandského Leydenu a vedec európskeho formátu.

Diplom z technicky najlepšie vybaveného banského centra na svete otváral dvere v celej Európe. Banícka akadémia vychovala stovky špičkových odborníkov.

Reprezentatívny areál so školskými palácmi vybudovali na prelome 19. a 20. storočia uprostred botanickej záhrady, zeleného srdca mesta.

Roky úpadku

V polovici 19. storočia ťažba postupne klesala, rovnako ako cena drahých kovov. So zlepšujúcou sa dopravnou dostupnosťou sa svet “zmenšil” a drahé kovy sa začali dovážať z bohatých baní spoza mora. Ťažko dobývané drahé kovy zo Štiavnice stratili schopnosť na svetovom trhu konkurovať. Za Rakúsko-Uhorska boli preto ako náhradný výrobný program v meste postavené Tabaková fabrika, továrne textilné, na obuv a iné.

Imidž Štiavnice dlho držala nad vodou slávna Akadémia, po vzniku Československa bola však odsťahovaná do Maďarska. Mesto stagnovalo. Nový rozvojový impulz priniesol až socializmus. Razilo sa heslo “Ja som baník, kto je viac”. Tisíce študentov prišlo budovať slávnu Trať mládeže, v obciach sa zaviedol plyn, vodovod, kanalizácia. Robotnícky režim podporoval baníctvo, aj keď výnosy boli slabé. V sedemdesiatych rokoch rozhodla komunistická vláda zrekonštruovať polorozpadnuté mesto. Na rekonštrukciu sa zo štátneho rozpočtu vynaložili obrovské prostriedky a prakticky zachránili centrum pred spadnutím.

Úpadok pokračoval po nastolení nového režime v roku 1989. Mesto leží mimo hlavných ťahov, v ťažkom teréne medzi kopcami sa fabriky stavať nedajú, domy sú pod pamiatkovou ochranou… to všetko prispelo k postupnému útlmu. Fabriky zanikali jedna po druhej.

Zmŕtvychvstanie Štiavnice

Štiavnica niekoľkokrát “vstala z mŕtvych”. Vždy to bolo výsledkom vynachádzavosti, kreativity a obrovského odhodlania ľudí. Mesto nemá predpoklady pre vznik veľkého priemyslu, obrovský potenciál má však turizmus a fakt, že jeho génius loci priťahuje kreatívnych ľudí. Dôležitým medzníkom rozvoja bol zápis na zoznam svetového dedičstva UNESCO, predmetom zápisu je centrum mesta a technické pamiatky v jeho okolí. Ďalším bol vznik banského múzea v prírode, jedinečného na Slovensku. Dôležitú úlohu zohrala ochrana pamiatok, vďaka ktorej sa Štiavnica zachovala v svojej pôvodnej podobe. Dnes je Štiavnica malebným mestom s stále novými štýlovými penziónikmi, krčmičkami a podujatiami, ktoré svojou kvalitou a množstvom vysoko prevyšujú štandard malých miest.