Mestské slávnosti, oslavy baníkov, geológov, hutníkov a naftárov, oslava bohatej štiavnickej histórie a tradícií, dobrá zábava – to všetko sú Salamandrové dni. Ich tradíciu začali študenti slávnej Baníckej akadémie. Od deväťdesiatych rokov minulého storočia sa Salamandrové dni konajú každoročne, okrem historického Salamandrového sprievodu sú plné hudby, tradičného jarmoku a ďalšej zábavy. Od roku 2008 získavajú Salamandrové dni nový rozmer, menia sa na malý mestský festival s hudbou rôznych žánrov, akciami pre deti (divadlá, sokoliari, animačné programy, modelári, šermiari atď.), výstavami, samotným sprievodom, trhmi a ďalším programom.
Pastier nesúci jaštericu symbolizuje legendu, ktorá hovorí o vzniku Banskej Štiavnice. Práve táto postava otvára jedinečný Salamandrový sprievod, ktorý sa v roku 2013 stal súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenska. Stovky postáv v historických kostýmoch prechádzajú mestom a pripomínajú výjavy zo života starej Štiavnice. Okrem sprievodu sú súčasťou programu koncerty, divadelné vystúpenia pre deti, dni otvorených dverí, výstavy, burza minerálov a ďalšie aktivity pre všetky vekové skupiny. Toto zažijete iba v Štiavnici!
PRÍHOVOR K SPRIEVODU
Autor: Ing. D. Štepáneková (2005)
S ťažbou zlata a striebra teda baníckou činnosťou, je spojený obrovský rozvoj vedy a techniky, školstva, čo dokumentuje skutočnosť, že v Banskej Štiavnici bola založená v roku 1762 prvá Banícka a lesnícka akadémia, na ktorej získavali vedomosti poslucháči nielen z Európy ale i zo zámoria.
Popri získavaní odborných vedomostí bol v tomto období i bohatý kultúrny a spoločenský život. Boli to práve poslucháči banskoštiavnickej akadémie, ktorí rozdávali svojim súčasníkom radosť a dobrú náladu až do roku 1919, kedy škola prestala existovať, a bola premiestnená do Šoprone v Maďarsku. Po odsťahovaní baníckej akadémie v meste na dlhšie obdobie ustal dovtedy živý spoločenský život. Až v roku 1934 ožilo mesto starobylými baníckymi tradíciami.
Vojnový požiar znovu prerušil sľubne sa rozvíjajúcu tradíciu. K jej obnoveniu došlo až 10.9.1949 v predvečer dňa baníkov a hutníkov. Salamandre vstúpili do mesta v ďalších rokoch 1951-61-64-72-78-88 a od roku 1991 sa organizujú každý rok.
Najpôsobivejší Salamander bol zorganizovaný v roku 1964. Uskutočnil sa 26. augusta, ako vyvrcholenie veľkolepých osláv 200. výročia založenia Baníckej a lesníckej akadémie. Najčestnejšie miesto v salamandrovom sprievode patrilo dovtedy ešte žijúcim posledným absolventom. Pri prechádzaní objímajúcich sa sivovlasých starcov mestom nebola núdza o slzy.
S poslednými absolventami svetoznámej banskoštiavnickej akadémie totiž akoby odchádzala do nenávratna aj spomienka na zašlú slávu tejto školy a mesta. V minulosti tvorili salamandrový sprievod poslucháči Baníckej a lesníckej akadémie, ich nasledovníkmi boli zamestnanci Rudných baní. Po ich likvidácii v roku 1991 sa organizátorom podujatia stalo Mesto Banská Štiavnica. Sprievod tvoria starí baníci a ich rodinní príslušníci, ale aj študenti stredných a základných škôl.
Vždy o 19.00 hod. sa dá do pohybu salamandrový sprievod, ktorý smeruje od Križovatky do centra mesta. Na čele sprievodu kráča pastier spomocníkmi a na rukách nesie jaštericu.
Predstavujú povesť o založení mesta a objavení banskoštiavnických zlatých a strieborných rúd, ktoré položili základ baníctvu a samotnému mestu. Za nimi potom kráča baník v aušusníckom oblečení, ktorý nesie symbol baníckej práce, skrížené kladivká. Za aušusníkom kráčajú permoníci, rozprávkové bytosti stelesnejúce baníckych duchov, vládcov podzemia, ktorých museli baníci rešpektovať.
Sprievod pokračuje postavou predstavujúcou starého baníka s fokošom. Fokošom nazývali baníci palicu, ukončenú hlavicou s baníckym znakom, vypracovanú s mimoriadnym umeleckým citom. Po starom baníkovi idú aušusníci v baníckom oblečení a striedavo nesú fokoš, kladivo a olejový kahanec. Ďalej sa v sprievode pohybujú kutnohorskí baníci s kahancami a sekerami, ktoré znázorňujú ich banícku profesiu.
Ďalšiu časť sprievodu vedie akademik,v dobovom oblečení s vytasenou šabľou. Za ním pochoduje dirigent baníckej hudby a celá banícka dychovka.
Ďalšiu časť sprievodu tvorí magistrát Mesta Banská Štiavnica,na čele s primátorom, hosťami a mestským zastupiteľstvom. Ďalej vidíme zástavu Banskoštiavnicko-hodrušského baníckeho spolku, členov tohto združenia a účastníkov celoslovenského dňa baníkov. Za nimi hrdo vykračuje typická postava Štiavnického Nácka s neodmysliteľným kufrom, plným vtipov, ktoré priehrštím rozdáva mladým aj starým, nielen v Banskej Štiavnici, ale aj na celom Slovensku. Traduje sa, že kufor nosí so sebou aj na tie najintímnejšie miesta.
Za Náckom kráča v dobovej uniforme postava predstavujúca starého lesníka, nesúceho na žrdi Kyticu kvetov. Ďalej nasleduje tzv. Valetanský sprievod. Stredom ulice sa vlečie aj opustený večný študent a za ním vidíte vlastný Salamander.
Vytvárajú ho študenti baníckej a lesníckej školy, svetielkujúci sprievod, je najpôsobivejšou časťou sprievodu, a jeho pôvab vynikne najmä po zotmení. Organizovali ho študenti akadémie pri najslávnostnejších príležitostiach a pri pohreboch svojich spolužiakov. Za Salamandrom vidíme sokoliarov, ktorí sú úzko spojení s rozvojom lesníctva v Banskej Štiavnici. Za nimi sa nesú na koňoch husári, ktorí majú dokresliť atmosféru doby. Sprievod pokračuje kráčajúcimi vojakmi, dokumentuje ironizujúci charakter sprievodu .
Nasledujúci výjav predstavujúci najvyššiu inštanciu baníctva v meste, teda komorského grófa, sprevádzaného sluhom. Za nimi potom pochodujú vojaci. Za vojakmi sa na somárovi nesie vari najsmiešnejšia figúra celého sprievodu, tzv.burgermajster. Vtedajší študenti takto naznačovali, v akej úcte majú najvyšších predstaviteľov mesta. Za nimi kráčajú maďarskí žandári a kanoniéri, ktorí za sebou vlečú dobový kanón. V sprievode, stredom cesty si hrdo vykračuje aj mestský bubeník.
Ďalšia časť sprievodu predstavuje niekdajšiu študentskú obec Steingruben, nazvanú podľa názvu tejto časti mesta. Študentská obec tvorila akúsi druhú správu mesta, dosť protichodného zamerania ako bol oficiálny mestský magistrát. Avšak Steingruben bola študentami dôkladne spravovaná. Ich štruktúra v podstate zodpovedala štruktúre mestskej rady. V sprievode pochoduje aj rabín nesúci talmud, kat, a za ním jeho paholci.
Potom nasledujú drábi so šibenicou a medzi nimi odsúdenec. Odsúdenca sleduje smrť s kosou, ktorá tvorí koniec predchádzajúcej časti sprievodu, ale súčastne uvádza pohreb študenta odprevádzaného jeho spolužiakmi. Týmto výjavom sa končí ďalšia časť sprievodu, ladená trochu vážnejšie.
Stredom ulice sa potom vlečie stará žena, ktorá bola vo svojej dobe bola nazývaná Cirónička, ktorá znázorňuje plačúcu milenku.
Za ňou nasleduje nočný hlásnik. Samostatnú časť sprievodu tvorí skupina šašov, ktorí tak ako vo svojej dobe, aj dnes vystrájajú rôzne fígle a prihovárajú sa divákom, niekedy obťažujú a dobromyselne zapárajú. Za nimi ide maharadža so svojou suitou. Za týmto obrazom nasledujú citaristi na koči, za nim sa hrdo nesú staré dámy, predstavujúce dámsku honoráciu mesta. Podľa niekdajších prameňov to mali byť bývalé milenky akademikov. V ďalšej časti sprievodu kráča osoba s detským kočíkom, znázorňujúca kojnú. V sprievode potom kráčajú vtáčikár s klietkou a motýlkár obchodujúci s motýľmi. Obchodovanie v minulosti predstavuje aj bosniak nazývaný Lacný Joško. Lacným ho nazývali preto, lebo kupoval prevažne partiové výrobky a pri predaji obyčajne žiadal toľko, ako za plnohodnotný tovar. Len postupným jednaním znižoval cenu. Na lacného Joška potom nadväzuje v sprievode celá spoločnosť, predstavujúca svadbu. Nezávisle na svadbe pokračuje v sprievode poľovník s puškou a so zdravotnou sestrou a cigánsky pár.
Azda nikto sa neubráni úsmevu pri pohľade na matku, ktorá nesie v koši svojho syna na vojenský odvod. Aby postava vyzerala dôveryhodnejšie, regrút v koši veselo fajčí. V sprievode sa ďalej objavujú imaginárne postavy.
Vidno z nich len jednu, ktorá predstavuje ducha, podľa organizátorov sprievodu sú ostatní neviditeľní. Za duchom potom pochodujú úsmevné postavy malý Mat a veľký Patašón, manželský pár indiánov a vodník so ženou.
V sprievode sa objavuje aj cvičiteľ s medveďom a spolu končia ďalšiu časť sprievodu, po ktorej nasleduje prehliadka dobových živnostníkov a remeselníkov so svojimi pracovnými nástrojmi. Objavuje sa handrár, ktorý voľakedy po mestách a dedinách zbieral nielen handry, ale aj kožky, železo a platil drobnými hlinenými a úžitkovými predmetmi.
Neodmysliteľným dopravným prostriedkom z Hronskej Breznice – terajšia Hronská Dúbrava bola do Banskej Štiavnice malá úzkorozchodná železnička ťahaná parnou lokomotívou, ktorú dobromyseľne nazvali Štiavnickou Ančou. Jej maketa, spolu so strojvodcom, vlakvedúcim, výhybkárom a koľajárom, chodí v sprievode po dlažbe mesta a skutočne pripomína dobu dávno minulú. Týmto obrazom končí tradičný salamandrový sprievod.
