Už viac ako tisíc rokov nepretržite vstupujú do hlbín zeme na štiavnicko-hodrušskom rudnom ložisku baníci, aby z útrob zeme vydobyli drahé a farebné kovy. V podzemí boli vystavení nielen ťažkej lopote, ale rôznym nástrahám, prítokom vody, výronom plynov, závalom a požiarom.
V nekonečných štôlňach a šachtách je navyše tma, takže baníci od pradávna musia používať banícke svietidlá. Pracovalo sa 12 až 16 hodín denne, od soboty do nedele, do práce ich zvolávala klopačka. Pracovali nielen muži, ale aj ženy a chlapci, ktorí vynášali vyťažený materiál. Baníci verili v nadprirodzené bytosti, ktoré nechceli za žiadnych okolností rozhnevať, preto sa určitých vecí chránili. V bani nikdy nesmeli zabiť nič živé, nesmeli tam kričať ani pískať. Pred strachomi sa zaštiťovali vierou, nikto by nesfáral bez modlitby.
Každá baňa mala svojho patróna, ktorého si v nej pracujúci baníci uctievali a ku ktorému sa spoločne modlili, aby im dal „banské požehnanie“ a uchránil ich od všetkého nešťastia. V blízkosti šácht bývala často postavená kaplnka, alebo kostolík. Kaplnku so sochou sv. Michala v boji s drakom, ktorá stála pri ústi Michal štôlne bola odstránená až v druhej polovici 20. storočia, ako mnohé iné. Torzo sochy je dnes v galérii Jozefa Kollára. Na sviatok patróna bane sa každoročne konala banícka ofera. Baníci spoločne odbavili slávnostné bohoslužby, na ich konci “oferovali”, darovali peniaze na cirkevné účely. Po nej prišla zábava, občerstvenie a do tanca hrala banícka kapela. Posledná tradičná ofera sa uskutočnila v roku 1953 pri šachte Mária. Baníci sa dodnes zdravia pozdravom Zdar Boh!
Jedinečné sú akademické tradície, ktoré vznikli na pôde Baníckej akadémie, zriadenej panovníčkou Máriou Teréziou v roku 1762. Najznámejšie sú Salamandrové sprievody. Pôvodne sa uskutočňovali pri úmrtí profesora alebo študenta baníckej akadémie, ktorých na poslednej ceste odprevádzali študenti v sprievode, pripomínajúcom pohyb jašterice, symbolu Banskej Štiavnice. Salamandrový sprievod tiež sprevádzali každoročné vítanie študentov prvého ročníka, ktorí od budovy Baníckej akadémie so spevom prešli mestom až k štôlni Glanzenberg, kde sfárali prvýkrát do bane. Po vyfáraní opäť sprievodom prešli do kaviarne „U kahanca“ na Nám. sv. Trojice, kde sa uskutočnil šachtág s prijímaním prvoročiakov do baníckeho stavu „skokom cez kožu“.
Po odsťahovaní Baníckej akadémie z Banskej Štiavnice v roku 1919, tradícia salamandrových sprievodov na určité obdobie zanikla, neskôr ju obnovili Rudné bane. Pamätným sa stal Salamandrový sprievod v roku 1964, usporiadaný pri príležitosti 200. výročia založenia Baníckej akadémie, ktorého sa zúčastnili aj poslední žijúci absolventi Baníckej akadémie. Po roku 1990 sa organizátorom Salamandrových sprievodov stalo Mesto Banská Štiavnica.
Tradíciu šachtágov, slávnostných stretnutí baníkov, obnovil v roku 1992 mimo akademickej pôdy Banskoštiavnicko-hodrušský banícky spolok. Na ich konanie bol prijatý aj osobitný právny predpis, zákon č. 1/2001 Zb. O udržiavaní poriadku a povznesenej nálady na šachtágu (tzv. pivný zákon).
Obyvatelia Štiavnice boli hlavne Slováci, Nemci, Maďari, neskôr aj Židia. Pôvodný štyavnycký dialekt je jedinečný a pôvabný. Slová bežného života aj banské pomenovania spravidla vznikli skomolením pôvodného nemeckého názvu, niektoré názvy sú však špecifické slovenské. Domáci dodnes používajú pre Štiavnické Bane názov Piarg (Berg, kopec), Banský Studenec boli Kolpachy (Kaltbach, studený potok). Vstupný portál bane sa volal muntloch (Mundloch, ústny otvor), zdvihák bol hupcuk, rúbanina bola fôrod a kabelka sa povedala ridiklík.
Nositeľom ľudovej kultúry baníctva je štyavnický Náco, jednoduchý, dobromyseľný a veselý baník. Nácko je symbolom jednoduchého, dobromyseľného a veselého baníka, ktorý v sebe stelesňuje vážne i veselé stránky generácií baníkov. Jeho postava sa stala predmetom samostatného vedného odboru, nazývaného „náckológia“, výsledky bádania sú každoročne prezentované na podujatí „Náckova Štiavnica“. Tvrdenia, že Nácko nebol konkrétnou postavou sa nezakladajú na pravde o čom svedčí pamätná tabuľa na jeho rodnom dome na Dolnej Cinglajtni v Banskej Hodruši, aj pamätná tabuľa na dome, v ktorom žil na Hornej Resle v Banskej Štiavnici. Prvým oficiálnym interpretom tejto postavy bol stredoškolský profesor Jozef Vášáry (1915-1973), ktorý ju prezentoval počas dvoch desaťročí. Jeho pokračovateľom sa stal banský technik Jozef Osvald (* 1936), ktorý tiež zozbieral nespočetné množstvo náckovských vtipov a špásov, ktoré vyšli vo viacerých publikáciách. Štiavnický Nácko žil a stále žije medzi nami, aby humorným spôsobom nasadzoval zrkadlo našim nie vždy správnym životným postojom. Tak, ako to vyplýva aj z nasledovnej myšlienky „Nácko muoj, už sa len nekrenkuj, Náco bude žit, kým Štyavnica Štyavnicou bude! “. Aby sa na Nácka nezabudlo, od roku 2013 stojí jeho socha na štiavnickom hornom Trotuári.
