Hlavné námestie sa sformovalo začiatkom 16. storočia a tvorí jadro mesta. Významnú úlohu pri jeho formovaní zohrali budova radnice a kostol sv. Kataríny. Po stranách námestia sú honosné paláce, ktoré patrili bohatým mešťanom a banským podnikateľom. Dnes tu sídli múzeum minerálov, Galéria Jozefa Kollára, obchodík s umením aj štýlová kaviareň Gavalier. Z hornej časti námestia sa za 15 minút dostanete k najbližšiemu tajchu, Veľkej vodárenskej nádrži.
Dominantou námestia je morový stĺp so súsoším Svätej Trojice. Postavený bol na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý morový stĺp bol neskôr, v r. 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef.
Dom Maríny a zámky lásky
K domu, kde bývala najväčšia múza slovenskej poézie, prichádzajú zamilované páry a na kovové mreže primykajú svoj Zámok lásky. Kľúče odhodia do neďalekej fontány na námestí, aby takto uzamknutý sľub lásky vydržal naveky. Na mreži sú stovky zámkov, najviac ich pribúda na Valentína.
V roku 1836 sa v Štiavnici stretli vtedy šestnásťročný študent evanjelického lýcea Andrej Braxatoris z Krupiny a rovnako stará Mária Pischlová. Andrej, ktorý neskôr prijal umelecké meno Sládkovič, študoval na lýceu osem rokov. Bol chudobný a štúdium často prerušoval, aby si privyrobil. Rodina Pischlovcov, patriaca k bohatšej vrstve, bývala vedľa kostola sv. Kataríny na námestí sv. Trojice. Do domu Pischlovcov prišiel Andrej ako domáci učiteľ a s Marínou si okamžite padli do oka. Aj keď jej rodičia ich láske nepriali, dvojica si vymenila prstienky. Ich láska však ostala nenaplnená. Keď Andrej odišiel študovať teológiu do Halle (Nemecko), nešťastnú Marínu na želanie matky v máji roku 1845 vydali za bohatého pernikára Juraja Gerzsöa.
Tak vďaka nenaplnenej láske vznikla najväčšia slovenská milostná báseň – Marína.
Marína po svadbe vypomáhala manželovi v dielni a obchode, kde predávala medovníky, marcipány a voskové sviece. Bola veľmi vzdelaná a talentovaná, zapájala sa do slovenského národného, spoločenského a kultúrneho života v meste, podporovala svetské a cirkevné dobročinné spolky. V evanjelickom kostole dodnes používajú brokátové rúcho, podľa tradície ušité zo svadobných šiat Maríny Pischlovej. Skice a štúdie kvetov nachádzajúce sa v zbierkach Slovenského banského múzea dokazujú jej výtvarný talent.
Mária Pischlová-Gerzsöová pochovala manžela a prežila štyri z ich piatich detí. Prežila tiež smrť svojej veľkej lásky – Andreja Braxatorisa – Sládkoviča. V starobe údajne trpela smútkom, hodiny dokázala prestáť pri okne. Deti na ulici sa jej posmievali: Bláznivá Marína! Najväčšia múza slovenskej ľúbostnej poézie zomrela po dlhom trápení 22. mája 1899 vo veku nedožitých 79 rokov. Marína sníva svoj večný sen v rodinnej hrobke na evanjelickom cintoríne za Klopačkou. Tu jej bol odhalený aj pamätný náhrobný kameň s nápisom:
Možno mi tvojich úst sa odrjeknuť,
Možno mi ruku nedostať,
Možno mi seba samjeho zhubiť:
Nemožno mi ťa neľúbiť!
A. Sládkovič, Marína, 1846
Dva roky po svadbe Maríny sa oženil aj Sládkovič. Roku 1847 Sládkoviča vysvätili a povolali za evanjelického kňaza do Hrochote. Tam si vzal dcéru úradníka na miestnom panstve Antóniu Júliu Sekovičovú. Mali 9 detí. Sládkovič s nadšením vítal revolúciu v rokoch 1848 – 1849. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a budú určujúce v spoločnosti, kultúre a politike. Stal sa jedným z najvýznamejších štúrovcov. Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej. Od roku 1856 až do smrti pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom, kde je aj pochovaný.
Pamätnú tabuľu na dome Maríny a Mrežu lásky osadilo OZ Paradajz, ktoré tiež vydalo knihu Múza o Maríne a organizovalo Festival lásky.
Epicentrum Lásky v Dome Maríny je High-tech zážitková expozícia venovaná Maríne – Najdlhšej ľúbostnej básni na svete. Srdcom Epicentra Lásky je Jediný Archív Lások na svete. Je vytvorený z veršov a strôf básne Marína – Najdlhšej ľúbostnej básne na svete, kde každému jednému písmenku, znaku a medzere v básni je priradená jedna Schránka Lásky. Spolu takmer 100 000 Schránok Lásky je pripravených navždy uschovať a ochrániť skutočné príbehy lások.
