Štiavnica, kedysi nazývaná aj Strieborné mesto, je ako učebnica dejepisu, architektúry a krajinárstva. Ponúkame vám krátku prechádzku mestom a prehliadku jej najdôležitejších pamiatok.
Kovy tu ťažili už Kelti a Slovania, uhorský kráľ Gejza II. sem v 12. storočí povolal nemeckých ťažiarov, kráľ Belo IV. udelil Štiavnici mestské výsady najneskôr v roku 1244, v rovnakom období ako Stoličnému Belehradu a Trnave. Štiavnica bola eldorádom, do ktorého sa za zlatom a striebrom zbiehali dobrodruhovia z Európy, Turci aj lúpežní rytieri. Niekoľko storočí bola pokladnicou Rakúsko–Uhorska. Paláce si tu postavili bohatí ťažiari, sídlilo tu “ministerstvo baníctva” pre stredné Uhorsko. Bola tretím najväčším mestom Uhorska a miestom, kde vznikla prvá technická univerzita v Európe. Pôsobili tu významní stavitelia a umelci európskeho významu. Bolo to hrdé mesto, známe na celom kontinente.
Štiavnica rozdávala, kým mala – aby nakoniec sama zostala chudobná. Po vyčerpaní bohatstva Štiavnica ešte nejakú dobu žila na výslní vďaka slávnej Baníckej akadémii. Keď sa po vzniku Československa v roku 1919 akadémia odsťahovala, nastal postupný úpadok. Ako oslnivý bol jej vzostup, tak hlboký bol jej pád. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia ležalo centrum v troskách, bola mestom duchov.
Ako už viackrát predtým, Štiavnica prežila akoby zázrakom. Dnes je všetko inak. Centrum mesta bolo pod dohľadom pamiatkárov zrekonštruované do pôvodnej podoby. Tajchy a stopy baníckej činnosti vrástli do krajiny, ktorá tým získala neobvyklý ráz. Významným míľnikom bol rok 1993, keď historické jadro mesta spolu s technickými pamiatkami okolia boli zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Pomaly začali prichádzať turisti, oprašuje sa slávna história. Mesto vstalo z mŕtvych.
